Milí priatelia,
Dnešné obe čítania podľa mňa patria do základnej výbavy každého, kto svoju vieru chce brať vážne. Tak ako, keď sa vyberáte do hôr a nutne si beriete určitý zoznam vecí so sebou, tak ako keď plánujete ísť do zahraničia potrebujete sa naučiť pár základných výrazov daného jazyka, aby ste sa nestratili, tak si myslím, že podobne aj dnešné čítania patria nutne medzi tie, ktoré by sme mali poznať. Ja by som sa rád pristavil pri prvom čítaní, ktoré je možno menej známe, no ponúka akýsi vhľad do situácie v prvej Cirkvi. Niekedy máme predstavu o tom, aké to bolo ideálne a bezproblémové v J dobe, aké to bolo jednoduché veriť, keď žil J, prípadne, keď ešte prví kresťania žili zo živej spomienky na J zázraky. A predsa dnešný úryvok z listu, ktorý písal Pavol do mestečka v dnešnom Turecku hovorí o čomsi inom.
To, na čo by som vás rád upozornil, je téma nanajvýš aktuálna aj dnes a tou témou je riešenie konfliktov, riešenie našich kríz. Kríz jednotlivcov, no aj kríz inštitúcií, počnúc malými spoločenstvami až po krízy Cirkvi ako celku. Aby som hovoril trochu konkrétnejšie. Peter, hlava Cirkvi, má problém. Hovorí jedno a robí druhé. Jeho správanie je pokrytecké a pohoršuje spoluveriacich. Peter je zrejme dobrák od kosti, človek veľmi pozorný, no pár vecí nezvláda a jednou z nich je komunikácia. Peter stojí v sýrskej Antiochii medzi dvoma mlynskými kameňmi – kresťania z pohanstva nedodržiavajú žid. zvyky a Peter s tým problém nemá, ale keď sa objavia kresťania, ktorí dodržiavajú židovské zvyky, tak k nim prebehne, aby v ich očiach nevyzeral zle, a drží si odstup od tej prvej skupiny. Pt nedokáže to, čo je pre apoštola a vôbec pre kresťana veľmi dôležité – ľudí spájať a nie rozdeľovať.
Toto jeho správanie, možno pre mnohých z nás banálne a bežné v našej situácii, má pre prvotnú cirkev katastrofálne následky a bude viesť ku jednej z najväčších kríz v dejinách cirkvi. Ak banalizujeme naše chyby, hriechy a skrývame sa pred nimi, tiež často vedú ku smutným dôsledkom v našich životoch. Peter mal však jednu obrovskú výhodu. Zrazu sa objavil niekto, kto si dovolil jeho, veľkú autoritu, kritizovať. To, že mu Pavlova kritika bola nepríjemná, je prirodzené, ale práve one pomohla ku vyriešeniu prvého veľkého sporu v dejinách Cirkvi (či sme otrokmi zákona, vonkajších úkonov, príkazov vo forme rôznych dokumentov, ba až príkazov Božieho slova, alebo sme vedení slobodou, ktorú priniesol J, slobodou našej vôle a rozumu, ktorá je spojená s nesmiernou dôverou Boha v človeka.)
My všetci sa z času na čas ocitáme v Petrovej koži.
- Lebo je príjemnejšie oproblémoch nekomunikovať aneriešiť ich. Je pohodlnejšie ich nechať doznieť do stratena.
- Aj my, podobne ako Peter, dbáme na tom, aby sme pred očami niekoho vyzerali dobre, aby sme vyzneli vdobrom svetle najmä vočiach tých, ktorí sú pre nás akousi autoritou.
- My tiež ospravedlňujeme svoje chyby anahovárame si, že nikomu až tak veľmi neubližujú.
- Aaj pre nás je niekedy automaticky konať podľa vonkajších predpisov aprispôsobiť sa vyššej autorite, než porozmýšľať nad zmyslom príkazu. Petrovi sa podobáme až priveľmi.
Fascinujúce na tom všetkom je, že J budúcnosť svojej cirkvi odovzdal do práve tomuto málo asertívnemu a bojazlivému Pt. Fascinujúce na tom všetkom je, že Boh odovzdal tú istú Cirkev do našich slabých rúk, aby sme to bohatstvo viery, nádeje a lásky, ktoré v sebe skrýva odovzdali tým, ktorí prídu po nás.
Peter nechcel vstupovať do konfliktov a spôsobil tým krízu. Pavol na rozdiel od neho, sa nebál pomenovať veci pravým menom. A ako jediný si dovolil otvorene kritizovať Pt, ktorý bol veľkou autoritou. Pavol videl, že Pt jedno hovorí a druhé koná a preto zasahuje. Vie, že si môže dovoliť vysloviť aj kritické slová, ak miluje. Tieto dve veci nesmieme odtŕhať od seba – kritiku a lásku. Často sa prehrešujeme tým, že miluje nekriticky, alebo kritizujeme bez lásky.
Kiež by sme sa poučili z Pt chýb z dnešného evanjelia a dokázali prijímať tak našu vlastnú kritiku, ako ju neskôr prijal aj on, hlava apoštolov, od ostatných. A vezmime si príklad aj od Pavla, ktorý sa nebál ozvať, keď bolo treba, ktorý bol ochotný vstúpiť do konfliktu, ak cítil, že je to nevyhnutné, no ktorý si hlavne v situáciách, keď mal niekoho kritizovať uvedomil, že toho človeka má rád a má pred ním úctu.
Nech táto prvá kríza Cirkvi je príkladom pre nás, aby aj tie naše krízy boli nie miestom, utrpenia a vzájomného ubližovania si, ale miestom prehĺbenia našich vzťahov. Nech nám v tom pomáhajú Pt a Pl, ktorí si takouto skúsenosťou medzi sebou prešli a tento ich vzťah to nezničilo, ale ešte viac upevnilo.
Najnovšie komentáre