Denis Gagnon
Boli štyri hodiny. Úsvit sa ešte neobjavil. Žiaden hluk nepretrhol ticho ešte spiaceho mesta.
Zrazu, celkom sladko, prenikol nocou spev divých husí. Obloha bola príliš temná, aby som mohol uzrieť kŕdeľ týchto migrantov. Ale po tom, čo som ich v priebehu rokov skúmal tak často, predstavil som si ho v jeho majestáte ako slávnostný sprievod veľkých osobností. Žiadne zvuky hlučného mesta mi v mojej fantázií nikdy nenahradia krik divých husí.
Tieto veľké biele vtáky sa sťahujú, keď sa menia ročné obdobia. Putujú. Zastavia sa na niekoľko hodín na Cap Tourmente alebo na skaliskách Montmagny, aby nabrali dych a doplnili zásoby. Pristávajú všetky naraz a usadia sa ako biely opar na poliach pri rieke Saint-Laurent. Človek by povedal, že sa obry pripravujú na veľký piknik.
Husi nerobia nič iné, len sa sťahujú. Vždy bývajú na inom mieste. Nikde si nevytvárajú domov. Bez ohňa a miesta. Ustaviční pútnici. Vyhnanci zo žiadnej vlasti. Kráľovstvo rozprestierajúce sa po celej planéte.
Veľké biele vtáky vo mne prebúdzajú chuť odchodov a príchodov. Reagujem ako domáce vtáky. V kuríne zavládne často vzrušenie, keď počuť divé husi. Človek nervózne znovu nachádza chuť diaľky, ktorú poznali naši predkovia. Divé husi vo mne prebúdzajú spev o tom druhom, o tom neznámom, o tom inom. Život je taký krátky a vesmír taký nesmierny. Kratučký čas našich životov padá ako kvapka do oceánu medzihviezdnych priestorov. Aj keby sme žili hoc aj sto rokov, naša pozemská cesta bude spočívať len v niekoľkých krokoch. Naša cesta je pominuteľná.
Prichádza mi na myseľ jedna stará nostalgická pieseň: „pod oblohou sa všetko mení; všetko plynie“. Rád by som sa niekde zabýval. Sirény z Iliady sa snažia učarovať pocestnému, akým som ja. Ale prenasleduje ma spev života, ako ten spev divých husí: „Kráčaj. Pokračuj ďalej. Hľadaj. Neprestávaj hľadať. Ak sa usadíš na úpätí hory, nikdy nebudeš poznať krajinu z jej vrcholu. Nepozeraj dozadu, riskoval by si, že sa premeníš na sochu; zamrzol by si v čase, ktorý tam už nie je. Nechaj sa viesť nostalgiou po tom, čo si ešte nezažil. Pozeraj dopredu, k tomu čo je treba ešte objaviť.“
Divé husi ma uchvacujú svojím putovaním. Neponúkajú mi pominuteľnosť, ale cestu ku zrelosti. Miesta, cez ktoré sme prešli sa do nás postupne vtláčajú. Čas z nás robí históriu. V mojom kúte sveta má rok štyri ročné obdobia. Každé má svoju osobnosť. Každé prebúdza osobné povolania. Každé má poklady, ktoré treba objaviť. A tak ma formujú všetky štyri.
Som sťahovavý vták. Kreslím sám svoju vlastnú trajektóriu po miestach, ktorými prechádzam. Žijem svojím sťahovaním a striedaním mojich ročných období.
Naozaj, svojím sťahovaním… Avšak aby sa vytvoril kŕdeľ, vari nie je potrebných viac vtákov?… Putujeme. No putujeme spoločne. Šťastné putovanie! …
S dovolením www.spiritualite2000.com preložil: brat lukáš, op
Najnovšie komentáre