Dvere vŕzgajú ako duša spútaná bolesťou a uvoľňujú cestu hlave rodiny. Neobvyklá drobnosť neunikne oku jeho manželky: Tommaso drží v rukách noviny. Odkedy má záujem čítať strany a strany článkov písaných malými písmenami? On, ktorý by mohol sotva rozlúštiť veľké nadpisy? „Čo sa to s tebou deje, Tommaso?“, pýta sa Giovanna s prekvapeným výrazom v tvári. Namiesto odpovede jej manžel ukázal La Stampa: „Vidíš tento dnešný dátum: 5 júl 1925?“, ťažko artikuluje turínsky robotník. Zdesený výkrik matky zalarmuje jej deti, ktoré pribehnú a tlačia sa okolo nej, aby zahliadli aspoň niečo. Na prvej strane, veľká fotografia v čiernom ráme. Na všetkých spočinie úprimný a živý pohľad usmievajúceho sa pekného mladého muža. To je Pier Giorgio, stelesnené dobro, vzácny rodinný priateľ.
Na sklonku vojny, zatiaľ čo Tommaso a Giovanna zápasili s chudobou, zjavil sa pred nimi znenazdajky chlapec plný elánu s košom potravín v rukách. Giovanna je veľmi hrdá, nikdy nedovolila, aby jej poslúžila jedna pani z dobrej rodiny. Ale okúzľujúci úsmev Piera Giorgia ju odzbrojil svojou jednoduchosťou. Jeho radosť žiť bola nákazlivou a Giovanna začala veľmi rýchlo považovať osemnásťročného chlapca za jedného zo svojich synov. Chlapca, ktorý ešte stále vyzeral ako malé chlapča. Návštevy Piera Giorgia boli pre všetkých chvíľami veľkej radosti. Keď deti začuli, ako vybeháva hore, každým štvrtým schodom ich nebezpečného schodišťa, vrhali sa k dverám bez toho, aby mu nechali čas znovu nabrať dych. Tento chlapec nejako dokázal, že úplne zabudli, že nie je ich susedom z tej istej chodby, hoci ani nevedeli odkiaľ prichádza, no vytušili, že býval v najbohatšej štvrti Turína,.
– „Z tohto sa zdá, že Pier Giorgo bol synom Frassatiho, riaditeľa La Stampa“, prehlásil Tommaso zachrípnutým hlasom.
– „Ale ako? Prečo?“, vykoktala jeho žena.
– „Nestihol som si to ešte prečítať, ale opýtal som sa predavača novín. Včera zomrel na odpornú chorobu. Nejaká obrna, alebo čo. Behom niekoľkých dní.“
Na druhý deň sa Giovanna a jej deti pridávajú k obrovského davu, ktorý sa účastní pohrebu Pier Giorgia Frassatiho. Ľudia im ukazujú na druhý koniec nádvoria, kde stojí žena a muž zahalení do veľkého smútku. Sú to rodičia mladého muža. Giovanna na nich hľadí s hlbokým súcitom. Mali syna, ktorý akoby mal všetky možné dobré vlastnosti na svete a stratili ho tak brutálne. Mohla by zapochybovať, že Frassatiovci v skutočnosti museli čakať až na tento tragický deň, aby spoznali Pier Giorgia? Keď rodičia vystúpili z auta, ktoré ich doviezlo až k bráne katedrály, ohromil ich zástup ľudí v čiernom čakajúci pred vchodom do kostola.
Pier Giorgio sa narodil 6. apríla 1901 práve v meste Turín, kde dnes za nim žialime. Jeho otec nie je len tak hocikto. Alfredo Frassati, zakladateľ týždenníka La Stampa, je jednou z veľkých osobností talianskeho liberalizmu. V roku 1913 sa stal najmladším senátorom krajiny a jeho nominácia na veľvyslanca v Berlíne len zvýraznila jeho politickú prestíž.
Jeden rok po narodení Pier Giorgia doplnila rodinu malá sestra Luciana. Dve deti prijímajú prísnu výchovu, ktorá im do sŕdc vštepuje zmysel pre povinnosť a poctivosť. Ale vysoké meštianstvo, z ktorého pochádzajú, sa neunúva vstúpiť do kostola ani jednou nohou. Pier Giorgio, budúci dedič slávneho otca, určený pre nádhernú budúcnosť, mal všetky dôvody tohto sveta ostať ľahostajný voči dobrej zvesti evanjelia. Predčasne dospelý spôsob, ktorým si zamiloval Boha, je rozhodne veľmi prekvapujúcim aspektom jeho detstva. Jeho rodina si nikdy neuvedomila hĺbku jeho viery. V očiach svojich rodičov ostáva až do smrti disciplinovaným a slušným synom. Je bezpochyby trošku roztržitý, no tak očarujúci! Jediné, čo rozčuľovalo Alfreda Frassatiho, bolo, keď nachádzal svojho syna na kolenách vedľa postele. To sa síce na jeho vkus stávalo príliš často, ale nenechával sa tým znepokojovať. Že by bol Pier Giorgio svätuškár? Veselá povaha a hravosť chlapca rozptyľujú tieto jeho podozrenia.
Školská dráha Pier Giorgia nebola ničím mimoriadnym. Po vylúčení z gymnázia, kvôli zlým známkam z latinčiny, vstupuje ako dvanásťročný do jezuitského inštitútu. Stretáva tu otca Lombardiho, ktorý sa preňho stane vzácnym duchovným vodcom. V trinástich rokoch začína každodenne prijímať eucharistiu – vážny záväzok vrelo odporúčaný Piom X.
Pier Giorgio sám seba neberie veľmi vážne. Ak nezbiera v záhrade rastliny na štyroch, tak ho rodičia často vídavajú sedieť obkročmo na konári stromu, odkiaľ recituje Bohu Danteho verše záhrobným hlasom. Spomedzi nespočetných vášní svojho syna je horolezectvo práve tou, ktorú jeho otec najviac podporuje. Tento elitný šport je hodný dediča Frassatiho. Ak by tušil, že Pier Giorgiovo nadšenie pre najvyššie hory je priamo spojené s jeho radosťou byť bližšie k nebu, jeho znepokojenie v otázke prehnanej zbožnosti jeho syna by bez pochyby vzrástlo.
V roku 1919 Pier Giorgio začína svoje inžinierske štúdiá. V Taliansku, ktoré očakávalo, že bude za svoju pomoc pri porážke Nemecka lepšie odškodnené, prevláda pocit akéhosi zmrzačeného víťazstva. Táto nespokojnosť spôsobuje veľké vzrušenie najmä v študentských kruhoch. Pier Giorgio má chuť vrhnúť sa do tohto virvaru, no preňho typická diskrétnosť, ktorá spôsobuje, že jeho vlastní rodičia ho skutočne ani dobre nepoznajú, mu bráni podujať sa na študentskú politickú dráhu. Pier Giorgio však určite nie je utiahnutý a zakríknutý mladík. Zakladá skupinu priateľov odolnú voči mnohých skúškam, ktorej cieľom je vytvoriť spoločenstvo a vzájomne si pomáhať žiť kresťanský život. Jeho štedrosť ho na univerzite čoskoro preslávi. Mnohí neváhajú a obracajú sa s prosbami na tohto úslužného mladíka, ktorého otec má také významné postavenie. Niektorí aj zneužívajú jeho srdečnosť. Pier Giorgio sa denne sýti evanjeliom a eucharistiou. Ak by vo sviatočný deň mal chýbať na omši, radšej sa bez váhania vzdá výletu do hôr. Táto láska k modlitbe mu dovoľuje, aby sa vrhol do činnej služby. Ako nadšený zástanca demokracie sníva o spravodlivej spoločnosti. Spolu s mnohými katolíkmi sa angažuje v roku 1920 v Talianskej ľudovej strane, ktorá sa neskôr stáva s nečakaným nástupom fašizmu militantnou. Pier Giorgio otvorene kritizuje Mussoliniho hnutie, ktoré si za svoj program vybralo presné protiklady jeho republikánskych ideálov, ktoré obhajuje.
Ak Pier Giorgio nie je ani u svojich rodičov, ani v kostole, ani na politickom alebo náboženskom zhromaždení, určite by sme ho našli v biednych bytoch chudobných štvrtí Turína. Svoju úlohu člena spoločenstva sv. Vincenta z Pauly berie vážne. Vojsť do takýchto mizerných bytov znamená podľa neho priblížiť sa ku Kristovi. A tak nie je ťažké pochopiť, prečo tento zaopatrený chlapec prejavuje náklonnosť iba voči „priateľom“, ktorých by jeho otec nerád videl v jeho prítomnosti.
Posledné mesiace jeho života sú preň obdobím skúšok. Jeho rodičia smerujú k rozvodu. Luciana, ktorá sa spolu s ním snažila zachrániť nestálu manželskú jednotu, sa vydáva v januári 1925 za poľského diplomata a odchádza do zahraničia. Pier Giorgio sa bláznivo zaľúbi do istej Laury, hoci vie, že tmavovlasá sirota sa určite nezapáči jeho otcovi, ktorý si vie predstaviť svojho syna jedine ako manžela bohatej dedičky. Jeho matka, aby oponovala otcovi, by určite podporila svojho syna a posledné stopy manželského porozumenia by sa úplne vytratili. A tak sa mladý muž rozhodne mlčať, dokonca aj pred svojou milovanou. Jeho rodičia nikdy nevytušia túto jeho obeť; zdôverí sa iba svojim najbližším priateľom.
V momente, keď sú jeho politické nádeje definitívne roztrieštené hnutím fašizmu, proti ktorému sa dá len ťažko odporovať, a keď kompromisy s týmto hanebným hnutím prijalo mnoho členov ľudovej strany, jeho otec ho donúti pracovať pre noviny La Stampa. Pier Giorgio skloní hlavu a povie áno, a tým sa vzdáva vytúženej kariéry inžiniera.
Na konci júna pociťuje prvé príznaky smrteľnej choroby. Jednou rukou napoly paralyzovanou píše posledný list chudobným rodinám, aby sa ospravedlnil, že ich nemôže prísť navštíviť. Zomiera pokojne 4. júla. Ich domácnosť ustarostená agóniou starej mamy Piera Giorgia, nemá dokonca ani čas si uvedomiť, že tento mladý muž pomaly umiera. Takto končí jeho krátky život. Vďaka vypočutým svedectvám sa tento deň, v deň jeho pohrebu, stal veľkým dňom, mozaikou, ktorej nespočetné kamienky odrážajú Pánovu slávu. Zásluhou týchto svedectiev ho Ján Pavol II vyhlásil 20. mája 1990 za blahoslaveného.
Najnovšie komentáre